Spomienkové služby Božie, ktoré sa búdu konať na sviatok Sv. Trojice v Ilave neobsiahnu celé dejinné obdobie, ani všetky životné udalosti, radosti a víťazstvá viery z čias prešporských súdov, z obdobia spoločenských, duchovných, ekonomických, národných dejín. Predsa – na pochopenie, poznanie, prehĺbenie našej viery na ceste života s Pánom Ježišom Kristom je dôležité, spomínať si aj na svojich vodcov našej kresťanskej viery.
Prešporské súdy 1671- 1674. V období protihabsburských povstaní boli z účasti na Vešeléniho sprisahaní obvinení protestantskí vzdelanci. Súdne procesy sa konali už od roku 1671…
Na súd v roku 1674 bolo pozvaných ďalších 735 protestantských kňazov a učiteľov, pred súd sa dostavilo 336, z toho bolo 256 evanjelických a. v. kňazov a učiteľov, a 80 reformovaných (kalvínov).
Väčšina podpísala reverz a opustila vlasť; zostalo 64 neoblomných, ktorí boli ochotní radšej zomrieť ako podpísať nepravdu, hoci im hrozil trest smrti, nakoniec museli ešte trpieť vo väzení. V šiestich väzeniach boli tieto nevinné obete zatvorené a mučené. Koľkí zomreli vo väzení, nevedno; Namiesto trestu smrti boli odsúdení na predaj za otrokov na galeje.
Na španielske galeje do Neapola predali 30 kňazov, z nich 11 evanjelických a 19 reformovaných kňazov. Medzi nimi boli aj evanjelici Tobiáš Masník a Ján Simonides.
Tu si pripomenieme najprv ilavského evanjelického farára – superintendenta (neskôr bol názov funkcie biskup) Joachima Kalinku:
Joachim Kalinka sa narodil r. 1601 v Ružomberku. Pôsobil ako diakon a rektor v Ružomberku. Ako ev.farár pôsobil v Hradnej, v Rajci, v Ilave. V Ilave bol i dvorným kazateľom u Ostrožičovcov. V roku 1673 bol aj on obžalovaný z viacerých ťažkých zločinov, ako účasť na protihabsburskom odboji, poburovanie ľudu proti panovníkovi; s tým spojený aj radikálny útok proti protestantským kňazom, protireformácia. Na mimoriadnom súde v Bratislave obžalovaných 33 kňazov nemalo možnosťobhajoby. Popri treste smrti si mohli vybrať aj podpíanie reverzu a odísť do vyhnanstva. Všetci kňazi na čele so superintendentom Joachimom Kalinkom a Martinom Tarnócim podpísali reverz – čestné vyhlásenie, že odídu do vyhnanstva, ale nebudú konvertovať na katoliczmus. Tak odišiel Joachim Kalinka do nemeckého exilu. Mnoho potom tvoril, písal, jeho piesne sú zaradené aj v Tranovského kancionáli. Zomrel v Žitave v roku 1678.
Pri bratovi farárovi Tobiášovi Masníkovi si pripomíname tohto roku Prešporský súd z roku 1674, na ktorý bol predvolaný aj Tobiáš Masník –tohto roku je teda 350. výročie, ako sa dostanovil na súd do Prešporku – a po dlhom súžení bol s ďalšími kňazmi a učiteľmi a rektormi odsúdený na predaj za otroka na galeje.
Najprv však úvod z histórie v Ilave:
V Ilavskom mesačníku z roku 1999 bola táto správa, s nadpisom: Po viac ako tristo rokoch: „V nedeľu 13.júna 1999 sa konali v Ilave evanjelické slávnostné služby Božie, prvé po 315 rokoch. Ilava bola v 17. storočí baštou kultúry a vzdelanosti s prekvitajúcim ev. cirkevným školstvom a zborom (farnosťou),kde pôsobili významné osobnosti našich dejín ako Tobiáš Masník, Štefan Pilárik, Daniel Krman a ďalší. Za protireformácie v roku 1722 cirkev i škola boli násilne zlikvidované. Je to div v našich očiach, že po viac ako troch storočiach, vďaka ústretovosti rímsko-kat- cirkvi a Mestského úradu v Ilave sa mohli evanjelici zhromaždiť ku spoločným službám Božím v tomto meste… Medzi hosťami sme s radosťou v preplnenej kaplnke, zapožičanej na tento účel s povolením biskupského úradu uvítali pána primátora Ilavy… Po skončení bohoslužieb sa sprievod odobral pred budovu Mestského múzea, kde bol k pamätnej tabuli (ev. kňaza Tobiáša Masníka) položený veniec a zadržaná bola pietna spomienka na mužov viery a ev. cirkvi pôsobiacich v Ilave…“ (Prameň: Redakcia, Ilavský mesačník v roku 1999 č.6, roč.5, str.1).
Pamätná tabuľa ilavskému ev. a. v. farárovi bola odhalená na Mestskom múzeu v r. 1997, to bolo vtedy pri 300. výročí smrti Tobiáša Masníka.
V Ilave si vážia svoje dejiny, dbajú o kultúrny, spoločenský rozvoj mesta. Na web stránke mesta Ilava sa píše aj v súčasnosti o tej dávnej histórii: “Väznenie, vyslobodenie a putovanie Jána Simonidesa a jeho druha Tobiáša Masníka”
Tak znie názov knihy, ktorú máme v ilavskej knižnici. Možno sa vám zdá meno Tobiáša Masníka trošku známe … Tobiáš Masník /Masnicius/ bol evanjelický kňaz, slovenský barokový spisovateľ, učiteľ, jazykovedec. Narodil sa v Zemianskych Kostoľanoch /1640/, študoval v Dubnici, Košeci, Ilave, Novom Meste nad Váhom, Bardejove, Prešove a na nemeckých univerzitách vo Wittenbergu a Jene. Za manželku si vzal dcéru košeckého evanjelického farára Andreja Sartoria.
Jeho životné osudy boli veľmi dobrodružné, pôsobil ako evanjelický rektor školy /Senica/, kňaz /Ilava 1669-1671/, spisovateľ. V období protihabsburských povstaní boli z účasti na Vešeléniho sprisahaní obvinení protestantskí vzdelanci. Boli odsúdení na španielske galeje do Neapola, medzi nimi aj Tobiáš Masník a Ján Simonides /v roku 1674/. Ešte pred deportáciou na galeje väznili Tobiáša Masníka deväť mesiacov v Leopoldove. Cestou do Neapola utiekli so Simonidesom z vojenského sprievodu. Unikli osudu galejníkov. Kým sa však vrátili do vlasti, putovali tisícky kilometrov. Prešli Taliansko, bývalú Juhosláviu, Rakúsko, Švajčiarsko, Nemecko i Poľsko. Písali si cestovné denníky, ktoré neskôr literárne spracovali. Počas núteného pobytu v exile si T. Masník doplnil vzdelanie vo Wittenbergu a Jene. Istý čas pôsobil v Žitave, /Zittau/ nemeckom meste blízko česko–nemecko–poľského trojmedzia… V roku 1682 mu dovolili znova sa vrátiť do vlasti. V cestopise uvádza, že „so vznešeným pánom som šiel do Ilavy, kam sme sa dostali zdraví 11.februára 1683. V nedeľu pred Veľkou nocou som začal konať na zámku bohoslužby…“ Tobiáš Masník potom pôsobil ešte v Blatnici, v Háji a Uhrovci, kde zomrel v roku 1697.“ (Prameň: webstránka Mesta Ilava.)
„Tvoja milosť je lepšia ako život. Moje rty Ťa budú velesláviť“ (Žalm 63,4)
Z mnohých vysvetlení, ako to zvládli prenasledovaní, väznení bratia, je aj jedna akoby neobyčajná odpoveď: nepoddali sa zlu, premáhali utrpenie, hlad, strádanie piesňou! Tak o tom píše aj brat farár Tobiáš Masník (to už bolo po tom, čo utiekli z cesty na galeje, ale zas ich chytili v Capracotte a dali do väzenia, asi 4.mája 1675:
„…Keď sme nemohli ostať v lesoch pre dážď a zimu, vybrali sme sa teda 4.dňa mesiaca mája k mestečku, nazvanému Capracotta, ktoré sa nedalo obísť. Tam na nás číhali strážcovia a ako sme prišli, heď toho istého dňa (vtedy bola sobota pred treťou nedeľou po Veľkej noci) vzali nás do žalára … Veru, neprikázali ani to, aby sme dostávali chlieb a vodu, ale oboje nám mal podať la charita, z milosrdenstva ten, kto by si na to spomenul alebo koho by k nám priviedlo naše volanie zo žalára … Niekedy tam prichádzali malé deti, brali si z úst ušpinený chlieb a podávali nám ho vďačne so slovami: „Cantate, cantate!“, to jest, aby sme im spievali lebo sme to robievali každodenne ráno, napoludnie i večer. I školákom sme sa zavďačovali spevom.“ (Prameň: Tobiáš Masník, Väznenie a vyslobodenie kňaza Tobiáša Masníka, kaplána Ilavskej cirkvi v Uhrách, v knihe: Z vlasti na galeje, (Z cestopisných spomienok 17. stor…zostavil Jozef Minárik, © Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1961, str.63- 64).
Na záver:
Láska a prítomnosť Pána Ježiša Krista tvorí z kresťanov spoločenstvo viery – i v časoch pokojných, i v čase skúšok, ba i vtedy, keď sú Boží služobníci vo väzení pre vieru a lásku k Otcovi nebeskému, v mene Pána Ježiša Krista. Tak to prežívali aj väznení kňazi a ostatní veriaci, i tu u nás na Slovensku. Hoci v ťažkých skúškach, predsa i s modlitbou, so spevom piesní, s Božím Slovom. Tak si na časy vo väzení tu u nás v Ilave spomínal i brat biskup Pavel Uhorskai, väzeň v rokoch 1951-53: „Modlili sme sa, spievali sme… dozorcovia nás aj nechali spievať.“
O radosti, požehnaní, duchovnej sile, ktorú dostáva Boží služobník aj v skúške viery – práve aj piesňou v utrpení, piesňou i na oslavu Božej lásky, o tom má verné svedectvo aj náš brat duchovný správca zo SED v Košeci, ktorý tiež zakúsil väzenie práve pre lásku k Bohu, k Božiemu Slovu.
Dvakrát se modlí, kdo zpíva, jen když srdce při tom míva:
„Dej mi s Tebou přebývati, Kriste Ježíši!
A s tebou se radovati, Lásko nejvyšší, lásko nejvyšší!
Ty jsi ten Pán, Vykupitel a Spasitel můj;
račiž mi milostiv býti,
Neb jsem hříšnik Tvůj, neb jsem hříšnik Tvůj.
Mile na Tebe zpomínám, srdečně kvílím,
Světsku marnost opouštěje,
s Tebou ať bydlím, s Tebou ať bydlím.
„Tak budem spievať Tvojmu menu žalmy až na veky plniac svoje sľuby deň po dni.“ (Žalm 61,9)
Slovo Božie nás napomína i posilňuje, vytrvať v skúškach viery, ako sme si to pripomenuli aj z našej histórie, ako nás k tomu povzbudzujú aj slová ap. Pavla:
“Lebo nám nedal Boh ducha bojazlivosti, ale moci a lásky a zdravého rozumu. A tak sa nehanbi za svedectvo nášho Pána ani za mňa, jeho väzňa, ale trp priekorie spolu s evanjeliom podľa moci Boha, ktorý nás spasil a povolal svätým povolaním, nie podľa našich skutkov, ale podľa vlastného preduloženia a podľa vlastnej milosti, ktorá nám je daná v Kristu Ježišovi pred večnými časy, ale zjavená teraz zjavením sa nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý zahladil smrť a vyviedol na svetlo život a neporušiteľnosť skrze evanjelium“ (2Tim.1,7-10). Pán Boh nech požehnáva našu lásku v Pánu Ježišovi, i medzi našimi cirkevnými spoločenstvami, cirkevnými zbormi, evanjelikmi, katolíkmi, ale aj ďalšími spoločenstvami na ceste života.
V Ilave sa konajú v súčasnosti evanjelické Služby Božie v kaplnke rímsko-katolíckej cirkvi. Organizuje ich Stredisko evanjelickej diakonie, kde prežívajú roky staroby, slabosti i rim.katolícki veriaci – príklad k tomu by bol odtiaľto vedľa z ilavskej väznice, keď i v jednej cele spolu trpeli, mrzli, hladovali rím.katolícki i evanjelickí kňazi – a vytrvali s vierou, že sú na úzkej ceste života,ako ju otvoril Pán Ježiš na golgotskom kríži:
„Ale Ježiš zase vykríkol velikým hlasom a vypustil ducha… A hroby sa otvárali a mnohé telá zosnulých svätých vstali… a ukázali sa mnohým.“ Matúš 27,50 a n.
Napísala: Viola Fronková
Poznámka: nie som odborníčka na historické obdobie 17. storočia – text má poslúžiť ako základná informácia o tom, prečo si pripomíname s úctou 350. výročie prešporského súdu z roku 1674.
by