7. marec 2025 bol pre piešťanských evanjelikov „čiernym piatkom.“ V jeden deň zomreli dve nezabudnuteľné osobnosti: bývalý dlhoročný kostolník a kurátor Jaroslav Kalman a bývalá dlhoročná presbyterka Mária Tóthová. Obaja boli dušou a pilierom cirkevného zboru, stali sa vzorom zbožnosti, pre zbor ťažko nahraditeľní. Ich strata je pre zbor veľmi bolestivá.
Jaroslav Kalman sa narodil 29. apríla 1936 v Senici.Za prvej Československej republiky prežila rodina istý čas v Hodoníne, kde rodičia pracovali a kde začal navštevovať aj základnú školu. Neskôr, v čase Slovenského štátu sa vrátili naspäť do Senice, kde dokončil základnú školu a absolvoval meštianku.Následne nastúpil na lesnícku školu v Banskej Štiavnici, kde úspešne zmaturoval a dostal pracovnú umiestenku do podniku Lesostav v Piešťanoch. Tu v evanjelickom kostole stretol svoju nastávajúcu manželku Emíliu, s ktorou uzavrel manželstvo 27.decembra 1958. Z tohto manželstva sa narodili dvaja synovia, Milan a Marcel.
Celý pracovný život sa aktívne venoval chovu vzácnych exotických vtákov, akvaristike a spoluzakladal Piešťanský klub drobnochovateľov, ktorého bol aktívnym členom, jedno obdobie aj predsedom.V roku 1970 začal diaľkovo študovať vysokú školu lesnícku vo Zvolene a potom v Brne. Ďalej však pokračovať nemohol, nakoľko od vtedajšieho režimu dostal definitívny zákaz štúdia. V roku 1973 bol ako politicky nežiadúci vyhodený zo zamestnania a prácu našiel v Bratislave, v podniku Štátne lesy, až kým podnik nezriadil detašované pracovisko v Piešťanoch, kde pôsobil až do odchodu do dôchodku.
Po roku 1989 sa aktívne venoval službe v evanjelickom cirkevnom zbore, kde až do roku 2024 vykonával rôzne funkcie, od kostolníka, presbytera, pokladníka až po kurátora, spolu viac ako 35 rokov. Tieto funkcie vykonával veľmi aktívne a zodpovedne.
Jeho pohreb sa konal 14. 3. 2025 na cintoríne na Bratislavskej ulici v Piešťanoch. V Jeho evanjelickej časti bude aj odpočívať spolu so svojou manželkou i synom, ktorí ho predišli do večnosti. Zborový farár ThDr. Branislav Dolinský založil svoju kázeň na slovách 27. Žalmu. Tak, ako pre žalmistu aj pre neho bol chrám Boží útočišťom v deň pohromy aj miestom, kde sa mohol kochať v službe a pri počúvaní Božieho slova.
Mária Tóthová, rodená Molnárová, sa narodila 2.7.1940 v Slovenskom Komlóši v Maďarsku. V roku 1947 sa rodina presídlila do Československa a usadila sa v obci Vozokany. Po ukončení Základnej školy v Tomášikove pokračovala v štúdiu na Strednej pedagogickej škole v Modre. Úspešne ju ukončila v roku 1958. Jej prvým pracoviskom bola Materská škola v Komárne. 28. decembra 1960 uzavrela manželstvo s Matejom Tóthom a presťahovali sa do Zemianskej Olče. Obidvaja tu učili na slovenskej základnej škole. Tu sa im narodili dve deti, syn Igor a dcéra Soňa. Neskôr, vďaka ich húževnatosti, usilovnosti a sporovlivosti, sa im podarilo postaviť si svojpomocne rodinný dom v Piešťanoch, v ktorom žili spolu v harmonickom manželstve. Mária v Piešťanoch učila vo viacerých materských školách, niekoľko rokov bola riaditeľkou závodnej materskej školy pri Tesle. Pracovala tu s radosťou a zodpovedne, až kým nešla do dôchodku. Bol to čas, kedy sa aktívne a naplno venovala svojej rodine, najbližším priateľom a známym.Spolu so svojím manželom prežili krásnych, láskou a obyčajným ľudským šťastím naplnených, 60 rokov života. Dňa 28.12.2020 oslávili diamantovú svadbu. Žiaľ, 9.1.2021 sa stala vdovou, čo ju veľmi ranilo a bolelo. Aj túto životnú situáciu zvládala hrdinsky a statočne.Bola dlhoročnou presbyterkou piešťanského cirkevného zboru. S mimoriadnou starostlivosťou, pohostinnosťou a obetavosťou sa venovala ubytovávaniu v Zborovom centre Betezda. Rozlúčka s ňou sa konala 12. 3. 2025 na cintoríne na Bratislavskej ceste. Zborový farár Dolinský ju v kázni prirovnal k biblickej pozornej Márii, ale i starostlivej Marte. Aj ona, ako jej biblická menovkyňa si vyvolila dobrý podiel a ten jej nebude odňatý.( Lk 10, 42) Urna s popolom bude tiež uložená na cintoríne na Bratislavskej ceste k jej manželovi, presbyterovi a kronikárovi zboru Mgr. Matejovi Tóthovi.
Na obidvoch pohreboch zaznela príležitostná báseň Milana Rúfusa v podaní terajšej sestry kostolníčky a učiteľky Mgr. Jany Masarykovej a mohutne znel spev z úst mnohých cirkevníkov, ktorí sa prišli s nimi rozlúčiť. S pozostalými rodinami sme sa modlili ešte aj najbližšiu 2. pôstnu nedeľu a spomínali na nich aj pri pohostení v zborovom centre Betezda. Ich vrstovníčka a pamätníčka sestra Zlatka Šišková predniesla verše z básne Andreja Sládkoviča Marína.
Obidvaja zostanú dlho v mysliach a srdciach mnohých ľudí za ich láskavý prístup. Veríme, že Pán Boh ich aj odmení večnou radosťou a službou v Božom kráľovstve.
by