Domáca pobožnosť na 5. nedeľu po Zjavení (9. február 2025)

Buď Bohu česť na výsosti, že dal nám Syna z milosti a na tento svet Ho poslal, v Ňom všetkým večný život dal. Haleluja!

„A tak, moji milovaní, ako ste vždy boli poslušní, nielen v mojej prítomnosti, ale ešte viac teraz v mojej neprítomnosti, s bázňou a s chvením konajte svoje spasenie. Však boh je ten, ktorý pôsobí vo vás, aby ste aj chceli aj činili nad svoju dobrú vôľu.“

Apoštolova výzva, aby sme konali svoje spasenie, sa javí ako ústredný bod dnešného textu a asi by ste očakávali, že reč bude práve o tom, čo vlastne znamená „konať svoje spasenie.“ Toto je však predmetom mnohých úvah a aj my sme sa v rámci našich pobožností už tejto téme viackrát venovali. Preto si dnes v Pavlových slovách všimnime niečo iné.

Len pre pripomenutie zhrňme, že konať spasenie vlastne znamená žiť podľa Božieho slova. Pán Ježiš nás svojou smrťou vykúpil, no to neznamená, že my teraz máme zostať nečinní alebo si dokonca žiť podľa seba s istotou, že spasení budeme tak či tak. Pán Ježiš síce zomrel za všetkých, no spasení budú len tí, ktorí sa k Nemu priznávajú a nasledujú Ho. To v praxi znamená opustiť mnohé staré obyčaje a žiť v láske, spravodlivosti a pokoji – pokiaľ sa to dá – so všetkými ľuďmi a pristupovať k ľuďom a životným situáciám inak ako predtým – nie podľa svojej vášne, túžby či egoistického záujmu ale podľa nezištnej lásky a Božieho slova. Kto to robí, ten „koná“ svoje spasenie.

Väčšina rodičov sa snaží svojim deťom vštepovať základné pravidlá slušnosti, dobrého správania a prípadne aj viery. Je potom bežné, že ak stretneme na prechádzke rodinku zo susedstva, deti sa nám pozdravia, alebo sa správajú tak, ako to od nich rodičia očakávajú. Či je však výchova naozaj úspešná sa ukáže až vtedy, keď deti zostanú samé. Keď necítia nad sebou dohľad rodičov a vedia, že to, čo inokedy musia, teraz zrazu nemusia, pretože tu niet nikoho kto by ich napomenul alebo od nich niečo očakával. Teraz je už len na nich, či sa pozdravia alebo nie, či sa zachovajú pekne alebo škaredo, či sa rozhodnú podľa toho, čo im vštepovali rodičia alebo nie. Je to aj pre ne samé často ťažká skúška a možno si ani poriadne neuvedomia, že sa práve teraz stávajú sami sebou a už hovoria a konajú za seba.

Podobné je to aj vo viere. Kým boli učeníci s Pánom Ježišom, konali podľa Jeho slov a príkladu. Ak niečo neurobili dobre, On ich napomenul, ak niečo bolo treba urobiť, On ich vyzval. No keď odišiel, bola zodpovednosť na nich. Teraz už museli sami preukázať svoju vieru v slovách i skutkoch, sami mali podať svetu obraz o svojom Majstrovi. A to ešte mali tú výhodu, že Ho poznali a prežili s Ním nejaký ten rok. Čo však ďalšie generácie kresťanov?

Apoštol Pavel založil mnoho cirkevných zborov a všade sa snažil ľuďom vštepiť, že majú žiť inak ako predtým. Pohanské mestá, ktoré on navštevoval, boli často zasvätené rôznym bohom a tak bolo bežné, že ľudia konali rôzne náboženské rituály pre iných bohov alebo žili naopak úplne bezbožne. Pavel zrazu chcel, aby uvažovali podľa Božieho slova a prijali príklad Ježiša Krista, o ktorom však iba počuli. To vôbec nebolo ľahké no ešte to šlo, kým bol apoštol s nimi, napomínal ich a usmerňoval. Ale čo keď odíde? Tu sa už museli sami chopiť zodpovednosti a konať sami za seba. Preto apoštol v dnešných slovách nabáda, aby žili podľa Božieho slova a konali svoje spasenie nie iba keď je s nimi ale o to viac vtedy, keď tam nie je. Pavel ich nabáda k tomu, aby to, že tam on nie je, nebrali ako príležitosť poľaviť. Veď predsa nežijú kresťansky kvôli nemu ale kvôli sebe.

Z povedaného by sa mohlo zdať, že žiť podľa Božej vôle je ľudské rozhodnutie a záleží teda len od človeka, či bude žiť podľa Pána Ježiša alebo nie. Pavel však pripomína, že Boh je ten, ktorý človeku dáva silu žiť a konať po novom – to jest podľa Pána Ježiša – a to ešte nad mieru toho, čo si človek sám zaumieni. Zmeniť myslenie a životný štýl vôbec nie je jednoduché. To vidíme aj dnes, keď ľudia často hovoria o tom, ako nezdravo žijeme, ako veľmi sa stresujeme a za všetkým naháňame, no málokto naozaj spomalí a zmení svoj život. Podľa toho si môžeme predstaviť, aké náročné bolo aj pre ľudí Pavlovej doby zmeniť život z pohanského na kresťanský. No to, že sa tak mnoho a mnohokrát stalo, že vzniklo toľko cirkevných zborov a že vznikla a dodnes sa zachovala kresťanská cirkev je dôkazom toho, že to nie je dielo človeka ale Ducha Božieho. Duch Boží nám stále dáva podnety k tomu, ako sa v danej chvíli zachovať podľa Božieho slova. Je však na nás, či Ho poslúchneme alebo nie. A práve tu je ten ľudský vklad do celého diela. Teda jednoducho povedané: duch Boží dáva podnety a človek sa rozhoduje či ich príjme alebo dá prednosť vlastnej ceste.

Pavel dnes nabáda kresťanov vo Filipis a tým pádom aj nás, aby sme starostlivo vnímali impulzy Božieho Ducha, ktorý nás vedie k novému a lepšiemu životu, a dávali Mu prednosť pred svojimi riešeniami. Podľa Pavla to máme robiť vždy, teda nie len keď sme medzi kresťanmi či v blízkosti kňaza ale ešte viac vtedy, keď sme sami. Vtedy sa totiž – rovnako ako dobre vychované deti – nerozhodujeme podľa toho ako musíme ale ako chceme. Tým prejavíme, čo v nás naozaj je. Amen.

Duchu Svätý, ktorý nás vedieš cestou života a ukazuješ nám svetlo lásky v tme našej samoľúbosti, prosíme Ťa, hovor k nám jasným hlasom a usmerňuj naše kroky tak, aby sme žili podľa vôle nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista a tak konali svoje spasenie. Posilňuj nás vo viere a odhodlaní nasledovať Jeho príklad v dobrom i zlom a uč nás hovoriť a konať tak, aby sme každým slovom a skutkom svedčili o tom, že sme Boží a že sme svoj život zverili Tebe. Kiež je tak aj skrze nás, nehodných, oslávené Tvoje meno a Tvoja moc. Amen.

Kristus, Kráľ náš tichý, v pokore prichádza; dbajme, nech aj u nás pokoru nachádza; celým srdcom Ho privítajme, vrúcne Ho chváľme, vrúcne Ho chváľme!