Pôst 2025 *39 (Anna Činčuráková)

Výkrik zúfalej bolesti Božieho syna na kríži: „Bože môj, Bože môj prečo si ma opustil“ V posledných chvíľach života sa Pán Ježiš stotožňuje so slovami Žalmu 22, a je až neuveriteľné, že niekto dávno predtým napísal srdcervúcu modlitbu, ktorá detailne popísala to, čo prežíval Ježiš. Žalmistovo horekovanie nad utrpením, v ktorom vylieva svoje srdce je popredkávané vyjadreniami dôvery v Božiu pomoc. „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil“ nie je prejavom nedôvery. Naopak, je výkrikom úplného vydania sa Bohu v najväčšej temnote, akú človek môže zažiť.

Ako by vyzeral tvoj žalm? Možno máš kopec otázok, na ktoré nie sú odpovede. Možno rovnako zažívaš pocit opustenosti Bohom, alebo aj ľuďmi a pýtaš sa „Prečo…“ Možno by si sa vedel stotožniť s niektorými veršami zo žalmu 22. /Odporúčam, prečítaj si ho dnes celý/ Napr.: „Otvárajú na mňa ústa ako dravý a revúci lev.“ – Lebo si zažil nejaké slovné napadnutie, ohováranie, alebo ponižovanie. Alebo: „Rozlievam sa ako voda, uvoľňujú sa mi všetky kosti.“ – Lebo prežívaš ťažkú chorobu, vytratila sa ti všetky sila a nevieš sa zmieriť s tým, čo všetko si zvládol ešte pred niekoľkými týždňami… Alebo: „Ja som červ, nie človek, potupa pre ľudí…“ Lebo sa zdá, že všetko, čoho sa chopíš, pobabreš. Možno si skutočne pokazil si aj dôležité veci: manželstvo, výchovu svojich detí, vzťahy s ľuďmi, na ktorých ti záležalo. Alebo: „vyškierajú sa mi, potriasajú hlavami: Spoliehal sa na Hospodina, nech ho zachráni!“

A možno keby si písal svoj žalm, napísal by si tam iné veci. Čo by tam bolo? „Nechápem Hospodine, ako si toto mohol dopustiť?“ „Prečo si mi dal dieťa a potom mi ho vzal?“ „Prečo si dopustil, že som stratil človeka, na ktorom mi tak veľmi záležalo.“ „Prečo sa mi nedarí a mám pocit, že ma nik neberie vážne…“ Povzbudzujem ťa, napíš si dnes svoj žalm. Volaj vo svojej temnote na Hospodina, pretože On rozumie. Keď máš pocit, že ťa Boh opustil, že si stratený, že sa nevieš zmeniť,… vo svojej opustenosti krič na Hospodina tak, ako Ježiš.

Treba ale povedať, priatelia, že Ježiš skutočne zažíva opustenosť Otcom. Keď sa stal človekom a vo všetkom sa stotožnil s nami, všetok náš hriech bol naložený na Neho. Dolieha na Neho naša vina. Dolieha na Neho ťažoba tvojho a môjho hriechu, ktorá nás oddeľuje od Boha. Na Ježiša doľahol dôsledok nášho zásadného zlyhania z raja, keď sme sa vzbúrili voči Bohu a šli sme si vlastnou cestou. A tak Ten, ktorý bol od večnosti v jednote s Otcom, v tejto chvíli zakúša hlboké odlúčenie od Otca, aké by sme mali zažiť my kvôli svojim hriechom, preto, aby nás znova spojil s Otcom. Opustenosť Bohom je peklo. Preto ten výkrik „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil.“ „Éli, éli lama sabachtani“ je výkrik z najhlbšej temnoty bolesti, ktorá vzala zodpovednosť a aj trest za naše hriechy na seba.

Milovaný, mal to byť tvoj výkrik. To ty si mal byť zahanbený, zanechaný, zničený, ponížený a opustený Bohom. Mal si byť vylúčený z Božej blízkosti. Ale vďaka tomu, že Ježiš zomrel namiesto nás, už nikto z nás nemusí prežívať fatálnu odlúčenosť od Boha. A vďaka Nemu už nikdy nebudeš ani v tom svojom kríži, vo svojej bolesti tu na zemi opustený, zanechaný, odvrtnutý Bohom… Už nikdy!

Och, a ako veľmi potrebujeme Božiu blízkosť, moji milí! Ako veľmi potrebujeme, aby nás v tej našej temnote obklopoval a sprevádzal.

Odkedy sme odišli od Hospodina, každý z nás prežíva pocit hlbokej osamotenosti. Hľadáme v ľuďoch to, po čom túži naše srdce, túžime po zjednotení, po pochopení, po prijatí, túžime po tom, aby niekto ostal, aby boli nablízku, keď je nám ťažko… Lebo v skutočnosti túžime po tomto hlbokom zjednotení s Otcom. Ale stále sa cítime sami. Ľudia sa cítia osamelí bez ohľadu na to, či sú skutočne sami alebo či sú obklopení ľuďmi. Chýba nám to prepojenie duše, ktoré zažiješ iba pri Bohu. Vojaci v zákopoch túžia po Božej prítomnosti. Zomierajúci a ľudia v nemocniciach sa dovolávajú toho, aby Boh bol s nimi. Tam nik nepochybuje o Božej existencii. Keď je nám ťažko, chceme, aby Boh bol, prirodzene sa začnú modliť, aj neveriaci. Lebo neznesieme ten pocit že sme v tom sami…

Ježiš v tej chvíli, keď volá „Bože môj Bože môj prečo si ma opustil”, kričí na Boha za každého z nás. Prežíva opustenosť Bohom, prežíva peklo, aby sa už nik z nás nemusel cítiť sám a opustený v tom, čo prežívame. A od chvíle ako vstal z hrobu, je už Boh navždy s každým uboleným človekom.

Milovaný, Boh neopúšťa. Možno máš niekedy pocit, že si obklopený tmou aká sa rozostrela vtedy, keď Ježiš visel na kríži. Možno sa zdá, že Boh mlčí. Že neodpovedá. Že voláš a nepočuje. V skutočnosti je v tom, čo prežívaš s tebou. Boh nie je ďaleko od nikoho z nás práve preto, že Kristus kričal na kríži „Božej môj, Božej môj prečo si ma opustil?!“